Biskup Gojdič a pápež František versus prezident Tiso a Kotlebova ĽSNS

Arcibiskup Vasiľ o biskupovi Gojdičovi

Sekretár Kongregácie pre východné cirkvi Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ nedávno pripomenul, že pred 90 rokmi, 23. marca 1927, bol v v chráme sv. Klementa v Ríme vysvätený na biskupa Peter Pavol Gojdič. V slovenskom vysielaní vatikánskeho rozhlasu hovoril o problémoch, pre ktoré sa hneď nestal aj prešovským sídelným biskupom. ( http://sk.radiovaticana.va/news/2017/03/19/arcib_vasiľ_90_rokov_biskupskej_vysviacky_vladyku_gojdiča/1299640 ) Boli to „v tom čase ešte neujasnené konkordátne vzťahy Svätej stolice s Československou republikou, Gojdičov mladý vek  a skutočnosť, že v budapeštianskej emigrácii ešte žil predvojnový prešovský biskup Š. Novák.“ (o vývoji vzťahu ČSR a Svätej stolice viac tu: https://www.postoj.sk/3948/demokraticke-ceskoslovensko-verzus-cirkev )

Vasiľ hovoril, že už od vzniku Slovenského štátu v marci 1939 „sa začalo formovať negatívne stanovisko slovenských vládnych predstaviteľov voči biskupovi Gojdičovi.“ Ako dôvod uvádza: „Prepiaty nacionalizmus Slovenskej republiky bol reakciou na predchádzajúce čechoslovakistické tendencie pražskej vlády a na etnicky podfarbené napätia, ktoré viedli k okliešteniu územia Slovenska.“ (Nacionalisti nechápali a nechápu, že tento čechoslovakizmus zachránil v r. 1918 národnú existenciu Slovákov, a s jeho porážkou súvisí aj strata 20% slovenského územia pri Viedenskej arbitráži.)

C. Vasiľ nespomenul druhý dôvod tohto negatívneho postoja – že Gojdič už v r. 1939 listom varoval kňazov pred myšlienkami nacizmu a antisemitizmu, ktoré hlásali slovenskí predstavitelia vrátane prezidenta Tisa, a proti protižidovským zákonom protestoval hneď po ich schválení.

Averzia vlády a rezignácia biskupa

„Biskup Gojdič cítiac averziu vládnych kruhov voči svojej osobe sa nechcel stať zámienkou pre tlak na celú gréckokatolícku cirkev a preto 22. novembra 1939 adresoval Svätému Otcovi svoju žiadosť o uvoľnenie z úradu Apoštolského administrátora Prešovskej eparchie a Mukačevskej apoštolskej administratúry.“ (C.V.)

Pápežský nuncius Orsenigo po preverení okolností komentoval Gojdičovu rezignáciu: „...Celkovo sa mi zdá, že ide o chvíľu duchovnej depresie zapríčinenej istou politickou nedôverou, ktorou Slováci zahŕňajú Rusínov a ktorá u niektorých fanatických slovenských nacionalistov..., nadobúda formy, ktoré sú len málo zlučiteľné s tou solidaritou, ktorú si majú prejavovať synovia Katolíckej cirkvi, bez ohľadu na ich obrad alebo na rozdielne politické sklony. ... Ako sa zdá, črtá sa ... nepriateľstvo medzi Rusínmi a Slovákmi. Nebolo by spravodlivé celkom ospravedlniť Rusínov, keďže aspoň ich duchovenstvo by mohlo byť viac apolitické, ale predovšetkým nie je možné ospravedlniť ich protivníkov, politické vášne sú žiaľ vždy nepriamo úmerné veľkosti národov a na malom Slovensku zaiste že majú nemalý vplyv, najprv voči Čechom a teraz voči Rusínom. Vlády zasa vedia veľmi šikovne rozdúchavať tento oheň.“

Neprijatá rezignácia, menovanie sídelného biskupa

23. 12. 1939 záležitosť predložili osobne Svätému Otcovi Piovi XII. Ten vyjadril vôľu, aby Gojdič zotrval na svojom mieste. „Minister Tuka bol začiatkom roku 1940 presvedčený, že má situáciu biskupa Gojdiča celkom pod kontrolou, že dosiahne jeho rezignáciu a preto dal dokonca  na rade ministrov schváliť aj  výšku jeho budúcej penzie.“ (C.V.) Mons. Kapala, cirkevný radca slovenského zastupiteľstva pri Svätej stolici pripomínal, že biskup Gojdič, „hoci je osobne svätým človekom, predsa ... nie je obľúbený u slovenskej vlády“.

Berlínsky nuncius Cesare Orsenigo 8. marca 1940 informoval Východnú kongregáciu o svojom stretnutí s ministrom Černákom, zastupujúcim Slovensko v Berlíne. Cez nuncia v Berlíne sa to riešilo aj preto, lebo na Slovensku zastupoval Svätú stolicu iba nižší diplomat chargé d’affaires Burzio. (Vatikán totiž uznával právnu kontinuitu ČSR.)

Nuncius Orsenigo potom navrhol neštandardný kompromis:„Snažil som sa vykryť tento úder tým, že som najprv poznamenal, že čnosti Jeho Excelencie Mons. Gojdiča sú také, že ho povyšujú nad akékoľvek uprednostňovanie a rozlišovanie, a potom som navrhol, že by mohol byť vyzvaný, aby mal dvoch osobitných generálnych vikárov, jedného pre Slovákov a druhého pre Ukrajincov.“

Minister Černák tento návrh akceptoval a tlmočil slovenskej vláde. 7. marca 1940 potom referoval Orsenigovi súhlas slovenskej vlády s týmto riešením.

11. mája 1940 Svätý Otec schválil  návrh Východnej kongregácie menovať biskupa Gojdiča sídelným prešovským biskupom. To sa nakoniec stalo 17. júla 1940. „Ako historický paradox môžeme len uviesť, že to bol deň Gojdičových narodenín, ktorý sa o 20 rokov stal aj dňom jeho smrti a dnes je dňom jeho liturgickej spomienky.“ (C.V.)

Tým vladyka Vasiľ končil, zrejme pre obmedzenie témou a vysielacím časom. Pre súčasnosť, vrátane hodnotenia aktivít Kotlebovaj ĽSNS je dôležitá ďalšia činnosť biskupa Gojdiča.

Gojdič na obranu Židov

Gréckokatolícky biskup P. Gojdič už v r. 1939 listom varoval kňazov pred myšlienkami nacizmu a antisemitzmu, ktoré sú v rozpore s kresťanským učením že všetci ľudia sú si pred Bohom rovní. Proti protižidovským zákonom protestoval hneď po ich schválení. Povzbudzoval kňazov a veriacich aby Židom pomáhali, a viacerých zachránil aj tým že im vydal falošné doklady o konvertovaní.

V liste zo 16. 5. 1942 Gojdič napísal vatikánskemu chargé d’affaires v Bratislave Burziovi : „Hlboko nás zarmútili krutosti, ktorých sa dopustili pri deportácii židov orgány takzvanej Hlinkovej gardy, poverené vykonávaním nariadenia o deportácii nešťastného židovského ľudu. Barbarstvá páchané na tomto biednom ľude prevyšujú každú nehumánnosť a pripomínajú nám činy komunisticko-boľševické v Rusku, Španielsku a v Mexiku. ... v susedných štátoch, kde rovnako ako u nás narastá vplyv národného socializmu, sa takýchto barbarstiev nedopúšťali.…. ale jedine na Slovensku, kde je na čele vlády katolícky kňaz, kde popredné miesta má v rukách klerikálna strana."

V závere Gojdič žiada Svätú stolicu, aby vyzvala prezidenta vzdať sa svojho úradu. Ak by si okolnosti a odvrátenie väčšieho zla vyžadovali aby prezident Tiso zostal v úrade, je potrebné, „aby bol nútený vrátiť sa do svetského stavu, a tým by sa dokázalo, že cirkev rozhodne nesúhlasí s hore spomenutým zaobchádzaním vlády so židmi.“

Pastiersky list, ktorý odmieta postihovanie Židov na základe kolektívnej viny a rasových zákonov ako neprijateľné z hľadiska prirodzeného zákona i katolíckej náuky vydali 8.3.1943 aj Rímsko-katolícky biskupi.

„Antifašistickí“ komunisti Gojdiča uväznili v r. 1950, keď sa pod vplyvom Moskvy rozhodli zlikvidovať Gréckokatolícku cirkev. Spolu s biskupmi Vojtaššákom a Buzalkom bol odsúdený pre „vlastizradu“ na doživotie. Zomrel na následky mučenia a zlého zaobchádzania v leopoldovskej väznici 17.7. 1960 v deň svojich 72. narodenín. Pápež Ján Pavol II. ho 4. 11. 2001 vyhlásil za blahoslaveného. Komisia pri izraelskom pamätníku Yad Vashem mu v r. 2008 udelila titul Spravodlivý medzi národmi.

Arcibiskup Vasiľ a Benedikt XVI.

Arcibiskup Vasiľ SJ 6.7. 2013 v Terchovej pripomenul, že dnes patrí „oblasť práva medzi najviac zdiskreditované v našej spoločnosti“ lebo sa tu „celé generácie právo kaličilo“ Aj v nedávnej minulosti „sme dávali právnu formu jasnému bezpráviu a nespravodlivosti. V štáte, o ktorom sme hovorili, že bude postavený na kresťanských základoch sme dokázali prijať kódex, ktorým sme časť občanov zbavili ich občianskych práv na základe ich rasy a náboženstva. Postupne sme ich najprv okradli – teda v dobovej rétorike zbavili hospodárskej moci – aby sme sa ich potom definitívne zbavili a poslali ich niekam preč, … bez možnosti návratu, tušiac, či netušiac, či nechcejúc vedieť, že ich tam niekto iný zbaví aj života. Mali sme na to zákon a pre vraj útlocitnejšie kňazsko-prezidentské svedomie možnosť udeľovania výnimky ... mnohí aj zdanlivo „poriadni veriaci“ v sebe objavili skrytú arizačnú chamtivosť, - a aby ju zakryli tak si povedali, že je správne a v duchu našich stáročných, folklórom posvätených tradícií „bohatým brať a chudobným dávať“. Neúcta k majetku iného, neúcta k osobe iného …“

Po vojne „sme zmenili rétoriku, prihlásili sa k triednemu boju a proletárskemu internacionalizmu. Ani v zákonoch prijatých pod červenou hviezdou nebolo miesta pre Božiu bázeň.“ Zlikvidovali sme slobodných roľníkov, „Slovo intelektuál, či inteligent sa stalo takmer nadávkou – dôkazom inteligencie malo byť papagájske opakovanie straníckych formuliek. … rehoľníci a mníšky hnili vo väzniciach, dolovali urán alebo kŕmili dobytok, kňazi boli neraz zastrašení či spacifikovaní v mierových hnutiach. … Mnohí z nás sme si zvykli, a buď sme rezignovali, uspokojac sa s tým, že nehladujeme a ak držíme hubu a krok, tak raz za rok môžeme ísť s ROH na dovolenku do Rumunska. Modlitebné knižky v niektorých našich domácnostiach stáli na tej istej poličke ako stranícke knižky.“

Benedikt XVI. povedal o komunistickom a nacistickom režime: „Zakúsili sme oddelenie moci od práva, ba dokonca protirečenie moci právu, pošliapanie práva až natoľko, že sa štát stal nástrojom ničenia práva – stal sa veľkou bandou zbojníkov. (Berlín 2011)

Prezident Tiso a pápež František

Na vysvetlenie postoja biskupa Gojdiča a zhodnotenie témy z hľadiska učenia Katolíckej cirkvi uvediem niekoľko citátov:

Prezident Tiso na slávnosti v Ružomberku 29.9.1940: „Nedajbože aby to Nemec prehral. Všetci Židia a podobné elementy by prišli naspäť. ... dnešný zápas - ako to povedal A. Hitler - celá táto vojna je vojnou sociálnou, ... proti svetovému židovskému kapitálu." ... Na Židoch „sa plní kliatba, ktorú sami vyslovili, keď žiadali na Pilátovi smrť Kristovu. ... Očistili sme Slovensko od Čechov a spreneverili by sme sa duchu Hlinkovmu, keby sme slovenský majetok nechali v rukách Židov."

Tiso na zasadaní tajomníkov HSĽS, august 1940: „Na Slovensku nejde o nič nespravodlivé .. národu nedám zahynúť pre židovskú pospolitosť … ja si po kresťansky poviem: Najprv seba, potom teba.“ „To čo židovské zákony idú robiť nie je nijako nekresťanské ani neľudské“ A podpísal zákon, ktorým štát židov obral o slobodu a všetok majetok.

Pápež František prijal 9.2.2017 delegáciu americkej mimovládnej organizácie Liga proti hanobeniu (Anti-Defamation League) Pripomenul, že v minulosti ich prijali aj Ján Pavol II. a Benedikt XVI. V príhovore povedal: „Ak kultúra stretnutia a zmierenia plodí život a vytvára nádej, tak nekultúra nenávisti zasieva smrť a žne zúfalstvo,“ … „Bohužiaľ, antisemitský postoj, ktorý opätovne odsudzujem v každej jeho forme, ako úplný protiklad kresťanských princípov a každej vízie, ktorá je hodná človeka, je dnes ešte stále rozšírený. Opakujem, že «Katolícka cirkev sa cíti byť osobitne povinná urobiť, čo je v jej moci, spolu s našimi židovskými priateľmi, aby boli antisemitské tendencie zavrhnuté» (Komisia pre náboženské vzťahy so Židmi, Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné, 47)“. … „Strážiť posvätný poklad každého ľudského života, od počiatku až po koniec, ochraňujúc tak jeho dôstojnosť, je najlepšou cestou na zamedzenie akejkoľvek formy násilia. Tvárou tvár príliš veľkému násiliu, ktoré bujnie vo svete, sme povolaní k ešte väčšiemu nenásiliu, ktoré neznamená pasivitu, ale aktívne presadzovanie dobra“. ( http://sk.radiovaticana.va/news/2017/02/09/pápež_členom_ligy_proti_hanobeniu_odsúdil_antisemitizmus/1291475 )

Sviečková manifestácia a súčasnosť

Vladyka Vasiľ v Trstenej pripomenul: „Boli aj takí, ktorí ani v týchto ťažkých časoch, slovami proroka „nesklonili kolená pred Bálom“, ale značná časť spoločnosti sa snažila mimetizovať, … v lepšom prípade živiac blikotavý plamienok nádeje, že predsa raz svitnú lepšie časy, „až se k nám právo vrátí“.

Biskup Gojdič v podstate usiloval o to isté kvôli čomu sme „neskloniac kolená pred Bálom“ 25. marca 1988 so sviečakmi v rukách odolávali vodným delám a obuškom – dodržiavanie ľudských práv, a občiansku a náboženskú slobodu pre všetkých. Tú dnes máme, a preto je prirovnávanie súčasnej ľavicovej manifestácie k našej Sviečkovej hrubou demagógiou.

Právo sa k nám však nevráltilo aj preto, že sme prijali politiku hrubých čiar za minulosťou, ktorá priniesla hrubé mravy (C. Vasiľ) a že základy súčasnej Slovenskej republiky kládla koalícia bývalých komunistov a nacionalistov uctievajúcich Slovenský štát.

Kotlebova ĽSNS a jej podporovatelia, vrátane niektorých duchovných, prejavujú rovnaký nekritický obdiv voči Slovenskému štátu a používajú rovnakú propagandu ako používali začiatkom 90-tych rokov podporovatelia Mečiara a Slotu. Často ide aj o tých istých ľudí. Ďalším stačí niekoľko prorodinných a pro-life hesiel, aby šírili kotlebovskú propagandu a označovali HSĽS za jedinú slovenskú skutočne kresťanskú stranu.

Nevadí im že ĽSNS šíri neznášanlivosť podobne ako nacisti a komunisti. Mečiarov fanklub v mene Slovenského štátu ohadzoval prezidenta Havla, ktorého si vážil aj Ján Pavol II., a fyzicky útočil na novinárov. Kotlebovci slovne i fyzicky útočia na „neslovákov.“ Poslanec „prorodinnej“ ĽSNS M. Mazurek (predseda krajského klubu strany) bol medzi extrémistami, čo takto napadli rodinu zo Saudskej Arábie, vrátane žien s dieťaťom v kočíku, ktorí sem prišli na promóciu synovi čo tu vyštudoval medicínu. (Pravda.sk 26.6.2015) Inokedy povedal že holokaust sú lži a rozprávky. Rôznymi spôsobmi sa viac či menej otvorene hlásia k nacistom a zvlášť k Hlinkovej garde, ktorú tak kritizoval biskup Gojdič.

Kotlebovi priaznivci vyššie uvedené fakty nepoznajú, lebo „proslovenskí“ historici ich zamlčiavajú. (To robia aj ľavičiari, lebo tieto fakty vyvracajú mýtus o „klerofašistickom“ Slovenskom štáte, ktorý zneužívajú na proticirkevnú propagandu.)

Alebo ich ignorujú rovnako ako neprávosti Mečiarovej vlády. Z dôvodu, ktorý odsúdila encyklika Pia XI. Mit brennender sorge, vydaná 14.marca 1937, paradoxne presne 2 roky predtým, ako pod nátlakom nacistického Nemecka vznikol Slovenský štát. Tam Pius XI. odmietol režim a ideológiu Nacionálneho socializmu, ktorý rasu, národ, štát, štátnu formu, alebo nositeľov štátnej moci „vytrháva z ich hodnotovej stupnice a robí z nich najvyššiu normu všetkých ostatných hodnôt, a modloslužobnícky ich zbožňuje", čím „prevracia Bohom ustanovený poriadok".

Je to postoj, ktorý škodí Cirkvi i Slovensku..