Denník N

Briti, Američania a SNP. Misia s veľmi zlým koncom

Počas Slovenského národného povstania u nás krátko pôsobili aj malé špeciálne jednotky západných spojencov. Veľkú časť ich členov popravili Nemci v Mauthausene.

Autor je historik, zástupca šéfredaktora historyweb.sk

V januári 1945, dlho po páde Povstania, vyslali Spojenci na územie Slovenska lietadlo. Jeho misiou bolo nájsť britských a amerických vojakov, ktorých na naše územie vyslali v septembri 1944 a o ktorých od decembra nepočuli. Lietadlo ich však nenašlo. Čo sa s nimi teda stalo?

Necelé tri týždne po vypuknutí povstania, 17. septembra 1944, pristáli na letisku Tri Duby dva ťažké bombardéry Boeing B-17. Stroje z letiska v talianskom Bari priniesli americkú styčnú vojenskú misiu. Šesťčlennú skupinu s krycím názvom Mission Dawes viedol kapitán James Holt Green. Okrem šiestich vojakov priniesli lietadlá zbrane, strelivo, niekoľko protitankových raketometov Bazooka (ktoré však povstalci nevedeli použiť) a lieky.

Deň po pristátí americkej misie zoskočil do povstaleckej oblasti padákom štvorčlenný britský tím pod vedením majora Johna Sehmera. Misia Britov pod krycím názvom Windproof nemala podľa pôvodných plánov na Slovensku ostať. Kým misia Američanov mala oficiálne pomáhať povstalcom, jednotka Britov mala za cieľ dostať sa čo najskôr do Maďarska. Sehmer a jeho muži mali pomáhať maďarskému odboju, získavať informácie o ekonomickej a hospodárskej situácii a pokúsiť sa skontaktovať s admirálom Miklósom Horthym, regentom (správcom) Maďarského kráľovstva. Ten už dlhšie rokoval so Spojencami o separátnej kapitulácii.

Obe skupiny – misia Dawes i misia Windproof – však skončili na veliteľstve povstalcov. Generál Golian ich vrelo privítal v nádeji, že získa zo západu viac podpory. Britov žiadal, aby ostali. Major Sehmer vyhodnotil situáciu a rozhodol sa, že prítomnosť britskej jednotky u povstalcov by predsa len mohla byť užitočná. Aj keď mal cieľ svojej misie stále na pamäti, rozhodol sa chvíľu ostať a zbierať informácie.

Špeciálne vycvičené jednotky

Siedmeho októbra potom pristálo na povstaleckom území ďalších štrnásť Američanov a o niekoľko dní po nich niekoľko ďalších britských dôstojníkov. V tom čase už boli povstalci zo všetkých strán obkľúčení nemeckými vojskami a začínalo byť jasné, že ak sa Červenej armáde nepodarí preraziť nemeckú obranu na východe, povstanie bude pravdepodobne zlikvidované. Situácia, do ktorej prileteli britskí a americkí vojaci, bola v úplnom rozpore s tým, na čo boli vycvičení. Ich taktika bola totiž založená na flexibilite a vyhýbaniu sa statickej obrane.

Britská misia spadala pod SOE (Special Operations Executive, Úrad pre špeciálne operácie), ktorý vznikol 16. júla 1940 na popud samotného Winstona Churchilla. Jeho cieľom bolo „hatiť vojnové úsilie nepriateľa pomocou sabotáže a podvratného boja“. SOE tak v Európe pomáhal so sabotážami a diverziami, šíril propagandu, pomáhal identifikovať dôležité hospodárske a vojenské ciele pre bombardovanie a priamo podnecoval ozbrojené povstania voči nemeckej moci.

Veľmi podobná organizácia vznikla v júni 1942 i v Spojených štátoch. Bola ňou OSS (Office of Strategic Services, Úrad strategických služieb), pod ktorú spadala aj misia Dawes. Náplňou práce OSS bola systematická spravodajská služba a pomoc antifašistickým hnutiam v Európe.

Hoci to zrejme nikdy nebolo zámerom, obe misie, britská i americká, sa stretli – a začali spolupracovať. Obe si navzájom pomáhali monitorovať situáciu a domov posielali depeše.

V polovici októbra donútili nacisti abdikovať Horthyho a k moci sa v Maďarsku dostala fašistická strana Šípových krížov pod vedením Ferenca Szálasiho (mimochodom, rodáka z Košíc). Primárny cieľ britskej misie sa tak vytratil. Sehner sa preto rozhodol definitívne ostať na Slovensku a do Maďarska vyslal jediného muža – seržanta Danielsa. Toho už 16. októbra chytilo gestapo. Napriek mučeniu nič neprezradil, ušiel a vojnu sa mu podarilo prežiť.

Partizáni sa podľa Britov správali hrubo

Sehmer i jeho tím – rovnako ako Američania pod velením Greena – z povstaleckého územia naďalej posielal depeše. Zaujímavé sú predovšetkým britské správy dnes uložené v britskom Národnom archíve v londýnskom Kew.

Podľa Sehmera bolo územie spravované veľmi efektívne a vojna a povstanie mali na väčšinu územia minimálny vplyv. Generál Golian si u oboch veliteľov získal rešpekt ako veľmi schopný veliteľ. Sehmer si tiež všimol, že Tisov režim podporujú väčšinou ľudia s minimálnym alebo žiadnym vzdelaním. Jeho obrazy väčšinou viseli v domoch roľníkov, zatiaľ čo dôstojnícky zbor ho považoval za kolaboranta.

Povstalecká armáda však mala i množstvo problémov, o ktorých Sehmer písal domov. Základným bol predovšetkým nedostatok ťažkých a protitankových zbraní, ako aj pohonných hmôt. Briti i Američania si všímali množstvo neozbrojených mužov a tiež značné rozpory medzi armádou a partizánmi, ktorí sa podľa Sehmera riadili príkazmi z Moskvy. Veľkú časť partizánov podľa neho tvorili Rusi. Slovákov sa mu zdalo málo. Sehmer sa navyše vo svojich správach nevyjadroval o partizánoch práve najlepšie. Podľa neho boli hrubí a správali sa zle.

Samotný Sehmer nebol, čo sa týkalo Povstania, veľmi optimistický a predpokladal, že skôr či neskôr Nemci územie dobyjú. Napriek tomu sa však svoju vládu snažil presvedčiť, aby Čechov a Slovákov podporila zbraňami a zásobami.

Zúfalá situácia

Britská a americká misia sa postupne dostávali do čoraz horšej situácie. 23. októbra bol dokonca Sehmer spolu so svojimi mužmi a ďalšími povstalcami obkľúčený neďaleko Slavošoviec. Do Británie poslal zúfalú správu: „Ak nám nepošlete pomoc, neudržíme sa.“ Žiadal predovšetkým výzbroj. Dodal tiež: „Plne si uvedomujem problematickosť tejto žiadosti, ale situácia je tu zúfalá.“ Žiadne zásoby však neprišli. Napriek tomu sa skupine nakoniec z obkľúčenia podarilo ujsť. Dôvod na vydýchnutie to však nebol.

Po porážke povstania 28. októbra sa ostávajúci Briti pridali k partizánom. S Američanmi sa znova stretli v dome v horách severne od Polomky. V ďalších správach sa už vyskytujú celkom vážne obavy z ďalšej situácie a čím ďalej, tým viac prosieb o pomoc. Briti i Američania písali o dezerciách, nedostatku zbraní i materiálu a celkovej únave povstalcov z boja. Rozčarovaní boli i z podľa nich neadekvátnej sovietskej pomoci.

Koncom novembra sa Britom pokazila nabíjačka ich vysielačky. Jedinou možnosťou, ako pokračovať v posielaní správ, tak bolo schádzanie do dedín. Tie však boli okupované Nemcami; Briti preto extrémne riskovali. Sehmer v jednej z depeší písal: „Preboha, pošlite nám nabíjačku. Riskovať životy tým, že budeme pracovať z okupovaných dedín, fakt nie je zábavné.“ Neskôr žiadali o lietadlo, ktoré by ich vyzdvihlo. Každú noc čakali pripravení na dohodnutom mieste a v dohodnutom čase. Pomoc však nikdy neprišla.

Smutný koniec neúspešnej misie

Američania i Briti bývali na rozličných miestach a menili svoju polohu. Naposledy sa stretli spoločne v jednom dome 24. decembra, aby spolu strávili Vianoce. Spievali vianočné koledy, bavili sa. Držali i dve minúty ticha za svojich mŕtvych kamarátov. Pre časť z nich to mali byť posledné pokojné chvíle života; 26. decembra sa poručík Davies s niekoľkými americkými vojakmi vydal do iného domu. Ako sa neskôr ukázalo, zachránilo im to život.

Na druhý deň v skorých ranných hodinách totiž na dom, kde sa nachádzal Sehmer, zaútočili oddiely Hlinkovej gardy spolu s nemeckými jednotkami. Väčšina jeho obyvateľov zomrela alebo padla do zajatia. Ušiel len jediný vojak 2. československej brigády, ktorý vzápätí upozornil Daviesa a ďalších Američanov. Tým sa potom podarilo z územia Slovenska utiecť do Rumunska a nakoniec sa začiatkom roku 1945 dostali domov.

21. januára 1945 odletelo zo základne v Bari lietadlo. Smerovalo na územie Slovenska. Misiou jeho posádky bolo nájsť a spojiť sa s mužmi z americkej OSS a britskej SOE, o ktorých velenie nepočulo už od Vianoc. Misia bola neúspešná. Lietadlo sa vrátilo na základňu bez mužov a bez akejkoľvek vedomosti o tom, kde by mohli byť. O štyri dni odvysielal nemecký rozhlas správu o poprave 18 spojeneckých špiónov v koncentračnom tábore Mauthausen. Počas vyšetrovania o niekoľko mesiacov neskôr sa ukázalo, že väčšina z týchto 18 popravených boli práve muži z tímov majora Sehmera a kapitána Greena. Nemci ich vypočúvali, mučili a nakoniec popravili.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie