Staré známe „ALKOHOL je metlou ľudstva“ bude, žiaľ, platiť navždy.
Trvám ale na tom, že každý rozhoduje sám za seba.
Či dáme prednosť omamnému moku pred kamarátmi, rodinou, partnerom, vlastným dieťaťom, triezvosťou a hlavne pred riešením problémov komunikáciou, to nech si spytuje každý sám. Vyznie to možno tvrdo, ale taká je realita. Veľká škoda viazne v tom, že ak má problém s alkoholom jeden, má nechcený problém aj celé jeho blízke okolie. :(
Ak by som mala možnosť, niečo si priať, okrem celosvetového mieru (samozrejme :D), strašne by som uvítala vymazanie ľudských vlastností tipu zbabelosť, pohodlnosť a sebeckosť. Aj tie totiž prispievajú k tomu, že si človek zvolí ľahšiu a rýchlejšiu cestu - alkohol.
Nevyčítam počiatočné situácie, v ktorých je vítanou úľavou. Zažili sme si to hádam každý. Štve ma ale nastupujúce obdobie, keď sa človek, ktorý mal kedysi „gule“ a pevné zásady, začne meniť na bezohľadnú samostatnú jednotku a popiera, že to nezvláda. Aj tu platí, že musí chcieť sám. Žiadna rada ani ponúkaná pomoc nemá inak význam.
Ťažko sa mi odosobňuje a po prečítaní Mišinho alkoholového dna si uvedomujem, že to bude asi posledná kniha o závislosti, ktorú v tejto dobe čítam. Normálne mi to nerobilo dobre. :/
Toľko trosiek, čo okolo mňa chodí, toľko rodín a vzťahov, ktoré vďaka tomu prestali fungovať, až sa vyparili, toľko mladých ľudí, čo skoro zomreli.. nie je deň, kedy by som nevidela ožratého človeka. Ako je to, sakra, možné?!
Aby to ale nevyznelo, že nenávidím alkohol a ľudí, ktorí ho príležitostne užívajú. Ja s ním nemám problém, dokonca mi chutí a raz za čas sa strieskam pod obraz boží, ale následky si nesiem sama. Je ale iné, keď si ráno musím dať poldecko alebo rovno decko a zvyšok dňa sa teším, keď mi zaspí decko, aby som dorazila fľašu. Pre toto nemám pochopenie.
Autorkin blog, ktorý je spoveďou jej vlastných zážitkov a skúseností, akýsi terapeutický ventil bol vydaný knižke, tiež ako audiokniha a získala zaň cenu.
Stal sa barlou pre ostatných závislých, ktorý vďaka nemu podstúpili liečenie, a preto má zmysel publikovať danú tému, obzvlášť z pohľadu ženy. Závislí predsa nie sú len chlapi. Miša mi ale, ako osoba bola od začiatku až do samého konca maximálne nesympatická.
To už čo je za človeka, keď ho ani vlastná krv nedonúti správať sa tak, ako by sa matka mala?! Ale nebudem mudrovať. Nemám jej povahu, nemám jej život, ani muža, ktorý neocenil poondiatú, ale nachystanú večeru a nesnažil sa viac, ani otca – živý vzor alkoholika, ktorý ma opustil, ako malé dievčatko. Veľmi ma mrzí, že ju smútok a pocit zavrhnutia sprevádzal celé dospievanie, no zároveň som mala pocit, že je strašne rozmaznaná, drzá, sebecká a vlastné dieťa mala v čase, keď ona sama ešte len putovala k ženskej dospelosti.
Aký paradox, že sa k nej dostala až po vykúpení zo závislosti na alkohole. Nie vtedy, keď porodila, nie vtedy, keď sa s priateľom zosobášili, ale až keď padla do najhlbšej temnoty a prijala fakt, že alkohol neposkytuje len úľavu od psychickej bolesti a traumy, ale že v skutočnosti trvalo ničí a zabíja.
Veľmi ma teší, že to dala, že jej písanie pomohlo a pomáhalo aj ostatným závislým, ktorí sa s ňou stotožňovali. Samotný film mi nedal také zúfalé emócie, aj keď herečka Tereza Ramba bola prudko uveriteľná.
Cesta za triezvym svetlom je vždy náročná a bolí. Bodaj by sa to podarilo všetkým, ktorí nad ňou uvažujú. Bodaj by našli tie stratené gule a zmysel života v jeho kráse aj bez zradnej tekutiny, bodaj by život sám, hlavne v našej krajine nemusel tak bolieť, že si človek radšej hrkne.
Michaela sa dnes venuje svojmu vysnenému projektu – centru pre prevenciu a liečbu závislosti na alkohole. Držím jej aj všetkým ostatným palce, nech to ma naďalej zmysel. Nech je to cesta, akou sa dá vyliečiť.
